Narodil sa na Božie narodenie, síce o takmer dve tisícročia neskôr ako Spasiteľ, hodinu pred polnocou. Keby mamička vydržala ešte hodinku, Alexandrovi Valkovi mohol byť krstným otcom samotný pápež. Ak by sa ním zástupca svätého Petra na zemi naozaj stal, vari by Slovensko malo o jedného zručného majstra korytára menej. A tých veru v dnešnom svete zasa nie je až toľko...
Starý otec aj otec dnes už 71-ročného korytára Alexandra Valka z Horných Zeleníc, posledného z dynastie korytárov, ktorí na Slovensko prišli kedysi veľmi dávno zo Sedmohradska, sa pýšili menom Rákoczy. Neskoršie ich v Uhroch premenovali maďarské úrady na Kanalošovcov, čo znamenalo – lyžica. Korytári totiž nevyrábali len korytá, ale aj lyžice, varešky, ba i vahany a iné užitočné veci z dreva, bez ktorých sa voľakedy nezaobišli v žiadnom ľudskom príbytku. Až neskoršie si malý Šaňko zvolil meno po mamičke Valkovej. Po otcovi zdedil potrebný fortieľ i lásku k drevu. Ako desaťročný už vedel zhotoviť rôzne lopatky, vtedy prepotrebné do každého židovského krámu. Za kus dostával päťdesiat halierov, nezriedka však denne zarobil aj pätnásť korún. A to už bol voľajaký peniaz! V mäsiarstve mohol kúpiť za svoj celodenný zárobok až štyri kilogramy hovädziny. Neskoršie, už ako mládeneček, ktorému pod nosom rašili fičúrske fúziky, taký polochlap, už dlabal korytá pre grófa Gilányiho v Blatnici, ba až hen pri Zakarpatskej Rusi... Pravda, za vhodným drevom – topoľom, vŕbou, osikou ‒ také bolo najlepšie, pretože nepraskalo – museli putovať šírym svetom.
Všade, kam korytári dovandrovali, boli vítaní. Korytá i korýtka ľudia potrebovali, boli akési živé a teplé, voňali ľudským teplom. Skúsené gazdinky napríklad vedeli, že v drevenom korýtku, takom celkom maličkom, cesto kyslo oveľa lepšie i chlebík chutil akosi onakvejšie.
Korytári na svojich vandroch piekli pre seba iné chlebíky. Do vyhrabnutej jamky založili vatru z mäkkého dreva a keď vatra dohorela, rovno do popola sádzali svoj chlieb každodenný. A ako ten len chutil! Nebolo väčšej dobroty. Pravda, korytári si s chlebíkom zajedali slaninku, veď robota to bola hustá... Vyčariť z kusa topoľa, vŕby či osiky koryto len oberučným nožom a kopačkou nebol veru špás! Aj keď nástroje boli chýrne. Hja, také veru dnes nevyrobí nijaký majster.
Majster Valko doteraz tú svoju kopačku vari aj polstoročie starostlivo opatruje, aj keď remeslo už dávno zavesil na klinec. Koncom päťdesiatych rokov vtedajší mudrlanti poctivých korytárov načisto zlikvidovali. Dnes už starí chýreční korytári nevládzu, ba aj vhodných stromov ubudlo, a mladí neovládajú starootcovské remeslo. Podobný osud stihol aj Alexandra Valka. Korytá mu zakázali, nuž sa pobral do baní. Štvrťstoročie sa ňúral v karvinskom podzemí... Dnes už na dávno zašlú korytársku slávu iba spomína a v očiach mu planú šibalské ohníčky...
Text: Jožo Schön
