„Medzitým sú už poháre naplnené pivom, praženica vonia, slaninka láka... . Kdeže otec, jedol som doma, bola ešte tma, zacigánil Frak, ktorý nemal nič v žalúdku od včerajšieho obeda, horčina sa mu valila pažerákom do hrdla a úst, cíti, že žalúdok mu pracuje naprázdno, zviera ho... . ...panebože, nikdy som nevidel človeka jesť tak hltavo a náhlivo, až mu chuť vysotila oči z očníc, tvár mal strnulú, kožu na lícach napnutú, v očiach sa mu zračila ohromná chuť, ohromná netrpezlivosť mať to už v sebe, keby bol mohol, bol by najradšej všetko vysypal do brucha, aby to mal za sebou, veľký hlad, dlhá nenasýtenosť, ohromne chutné jedno, to všetko ho zmiatlo, telo ma vzrušené netrpezlivosťou, akoby sa bál, že lavór zmizne, že sa prepadne, i keď nehrozilo nič, bol vyvedený z miery, takmer zdivel od žranice.“
S Ľudovítom Didim, autorom románu Príbehy svätené vetrom - o rómskej rodine muzikanta Ondráša, ale nie len o nej - sme sa dohodli na stretnutí u neho doma ,vo Vrábľoch. Knihu sa mi podarilo získať iba pár dní predtým, takže noc pred naším stretnutím som strávila čítaním a cítila som sa akosi - „striedavo oblačno“. Hladná, keď postavy v románe jedli, smädná, keď pili, smutná, keď plakali, veselá, keď tancovali, alebo sa hádali. A miestami aj trošku nahnevaná. To vtedy, keď sa mi zdalo, že autor je v hodnotení Rómov trošku nespravodlivý. Veď predsa nie všetci sme rovnakí! Pán Didi mi do telefónu povedal, že ma počká pri autobuse a aby som ho spoznala, opísal sa: „Som malý, tučný, starý a čierny“. Striedavo oblačné bolo aj počasie, takže keď som dorazila do Vrábľov, schyľovalo sa k dažďu a na autobusovej zastávke nebol žiaden malý, tučný, čierny... Neskôr som zistila, že pán Didi síce nie je najvyšší, ale ani nie najstarší a určite nie najtmavší.
Keď som vchádzala do parku cestou k Didiovcom, rozpršalo sa, asi v polovici cesty už pršalo riadne a poslednú etapu cesty som už zvládala šprintom. Pred domom ma čakal pán Didi a v kuchyni na stole vanilkové rožky. Neviem presne, kedy sa to stalo, ale zrejme už keď som sedela za stolom, sa manželia Didiovci bez slov dohodli a behom desiatich minút som pred sebou mala praženicu so slaninou. Praženicu so slaninou! Takú istú ako v knihe! Zjedla som ju, aj keď som bola čerstvo po obede. A neviem presne, kedy sa to stalo, asi kým som ju jedla, začala som sa u nich cítiť dobre, veľmi dobre.
„Náš chatrný domček bol akoby pod odkvapom. Nad nami sa vypínala veľká čierna hora, od nás sa rozbiehali tiché uličky, vedúce k malým domčekom. Žil som v maličkom meste... Bolo nás spolu sedem ľudí: tetka, moja mama, lebo ja som bol nezákonný, bez otca, dvaja ujcovia a dedko s babkou,“ píše Ľudovít Didi vo svojom príbehu. Na otázky o detstve a rodine sa mu zjavne neodpovedalo ľahko. Aj o tom, ako pracoval za chlieb, o večnom hlade a strádaní. „Často sme nielenže mali bruchá prázdne, ale nám bolo aj zima, lebo sme mali chatrné oblečenie, a tak sme ani noc nemali pokojnú,“ píše v knihe.
Radostnejší tón v jeho hlase sa ozval, keď rozprával o tancovačkách, o tom ako skrytý pod perinou tajne v noci počúval rozprávanie dospelých o duchoch... „Strašne rád som chodil do telocvične. Ostatní chlapci mali tričko, trenírky, tenisky a ja som mal roztrhanú riť. Keď vedúci odišiel, ja som skočil na bradlá a on, keď to videl, priniesol mi tričko aj tenisky.“
Ľudovít Didi počas besedy na Katedre rómskej kultúry v Nitre. Vľavo Jurina Rusnáková.
„Chcel som byť niečím...“
„Úžasne ma bavilo náboženstvo. Náš farár mi dal chuť. Doklady do malého seminára som už mal v Nitre a vtedy si zavolal babku na faru, aby jej to povedal. Bude z teba farár a možno aj biskup!, povedala mi babka.“ V období spoločenských zmien však z týchto plánov zišlo. Ľudovít to skúsil aj v učení, ale po zlej skúsenosti s majstrom odišiel. „Veľmi som sa chcel učiť, študovať, vzdelávať, poznávať svet, to bol môj hlavný a jediný cieľ, pre toto som bol ochotný podstúpiť všetko, hádam i samú smrť, lebo ak ťa niečo baví, tak ťa to chytí a už nepustí, len treba vydržať a ono sa to pohne správnym smerom,“ vyznáva sa autor vo svojom diele.
Pán Didi, presnejšie Mgr. Ing. Ľudovít Didi ,vyštudoval na nitrianskej Vysokej škole pedagogickej učiteľstvo pre ročníky 1 – 5 a má diplom aj z Vysokej školy ekonomickej v Prahe.
Ako 15-ročný odišiel z domu. Nákladiakom. Iba v tom, čo mal práve na sebe. „Keď som našim oznámil, že odchádzam, len toľko povedali: rob, ako vieš.“ Dva týždne žil na stanici v Bratislave, potom si našiel miesto – doučoval deti za ubytovanie a stravu a ešte pracoval v reštaurácii. Za dva roky zmaturoval na gymnáziu a už ako 18-ročný učil v Beluši pri Púchove. Neskôr v dedinke Kolačkov v okrese Stará Ľubovňa. „Robil som tam úplne všetko. Bol som lekárom, zachraňoval som manželstvá... . Potom som odišiel na vojnu.“ Po vojne sa už aj s manželkou presťahovali do Nitry a on nastúpil na miesto učiteľa v obci Cabaj – Čápor.
„Chcel som byť niečím, niečo dokázať. Čím viac ma život bil a hádzal k zemi, tým som prudšie vstával a s väčšou silou som išiel do ďalších zápasov.“
„Z večera na ráno som bol nepriateľ, zločinec...“
Dvakrát počas nášho rozhovoru očividne podľahol emóciám. Raz, keď rozprával o knihe a ešte, keď som sa ho opýtala na Chartu. „Tri mesiace ma sledovali. Dostal som zákaz výkonu povolania, to už som pracoval ako vedúci v osobitnej škole vo Vrábľoch. Celý rok mi nedali istotu – prácu. Museli sme všetko popredávať, aby sme sa ako-tak uživili. Neskôr sme pracovali v závode. Ja som vydržal dva roky a prišiel som o dve štvrtiny žalúdka.“
Z vysokej školy ekonomickej v Prahe ho po dvoch rokoch štúdia vyhodili. Nezdala sa mu marxistická ideológia v komunistickom prevedení a veľmi sa tým netajil. No a potom verejne odsúdil inváziu v roku 1968. „Nebolo milosrdenstva u nich. Videl som tú nespravodlivosť. Nestačilo im, že pobrali majetky, museli človeka zničiť. Celá tá ideológia bola zameraná proti človeku.“ A tak vyhľadal matku Marty Kubišovej a 9. 6. 1980 podpísal Chartu. On aj jeho manželka. Videla som to čierne na bielom.
Príbehy svätené vetrom Alebo „O cigánskej duši“
Ja som to nosil v sebe roky. Dlho som sa k tomu nedostal, pretože nebola možnosť, ale raz som musel. S písaním som začal až keď som bol v dôchodku, na manželkin podnet. Bola to ohromne ťažká robota. Často som písal v noci a umýval sa v studenej vode, aby som osviežil telo a nabral silu. Trvalo mi to tri roky.“ Kniha o tom ako žil nemanželský chlapec v rómskej rodine, o jeho matke, starých rodičoch, o Frakovi a Jágrovi, o mulanoch, láske aj neláske a mnohom inom vyšla minulý rok v bratislavskom vydavateľstve Slovart.
„Je to dielo, ktoré vzniklo z vôle a talentu svojho tvorcu... . Originálnosť Ľudovíta Didiho, ktorého si odteraz budeme pamätať ako zakladateľa, kodifikátora rómskej literatúry na Slovensku a jeho knihu za jej hodnotového ukazovateľa, podčiarkuje navyše fakt, že svojím prejavom sa neštylizuje do lacných folklórnych pozícií, ale svoju strhujúcu výpoveď skonkrétnenú do osudov Róma Ondráša a jeho širokej rodiny podáva jedinečným tvorivým spôsobom. Spôsobom, ktorý možno považovať za rómsky variant magického realizmu.“ napísal na adresu knihy „O cigánskej duši“ literárny kritik Ondrej Sliacky. A ešte dodáva: „Takže nie o jedle, pití a kurovaní je román Ľudovíta Didiho. Je to róman o cigánskom plači. Predovšetkým však je románom o cigánskej duši.“
Aby Rómovia boli trošku Slováci
„Cestu, ktorú som prešiel, neľutujem, nič by som nezmenil. Bol som chudobný, veľmi chudobný. Lyžičkovali sme, o všetko sme sa podelili, a preto sme prežili. Lebo sme chceli. Musíš gádžom ukázať, že máš snahu. Veľa som sa musel učiť a hlavne od gádža. Musel som byť trikrát taký dobrý ako gádžo, aby som dosiahol úspech. Ale vždy som myslel na to, že nie som len Róm, ale aj Slovák,“ hovorí Ľudovít Didi.
Rómovia, rómstvo
„Mohol si prísť k hocijakým Cigánom, bol si doma. Ja som bol vychovaný na úprimnom slove. Úprimnosť, dobrosrdečnosť, ľudskosť, to sú vlastnosti, ktoré som si odniesol do života. Aj keď som sa takmer celý život po odchode z domu pohyboval medzi gádžami, na toto som nikdy nezabudol. Róm vyzlečie aj poslednú košeľu a dá ti ju. Aspoň to tak bývalo. Zmenili sa časy a tieto dobré vlastnosti spomedzi Rómov miznú.“
Pán Didi je skvelý rozprávač, takže sme pri jeho príbehoch ostali do večera. Jedli sme vanilkové rožky a debatovali. O jeho troch deťoch, o manželke, s ktorou sa jej rodina nerozprávala veľa rokov, pretože sa vydala za „cigána“, o snoch, niekedy nepochopiteľných a niekedy strašidelných. Ponúkli mi nocľah v parádnej izbe a ja som mala veľké nutkanie ostať. Možno keby nebolo pracovných povinností na ďalší deň a bolo zubnej kefky v tento deň... . Odišla som s venovaním v knihe „od autora“, s pozvaním na ďalšiu návštevu a s príjemným pocitom, ktorý neviem celkom definovať.
Na svete je prvá časť príbehov Ľudovíta Didiho, ktorú si on sám nazval rómskou. Na druhej, „gádžovskej“, ako on hovorí, pracuje. A mne je jasné, že bude ešte lepšia.
Text: Jurina Rusnáková
Foto: Martin Adamovič a archív Ľ. Didiho
Text bol zverejnený v čísle 721-723/2005
