Posledný júlový deň. Ortuť v teplomeri sa šplhá k rekordnej cifre. Skromne odhadujem takých tridsať stupňov v tieni. Na námestí Slobody v Brne vyhráva ľudová hudba z ktorejsi rozvojovej krajiny, ich manažér pohotovo predáva kazety s vlastnou hudobnou produkciou za neuveriteľných stopäťdesiat korún...

O múr kostola je opretý hráč na gitare, pred ním klobúk na drobné, opodiaľ neúnavne stepuje vychudnutý mladík. Na prepotený chrbát sa mu lepí pestrá košeľa, je unavený, avšak jeho slamený klobúčik sa plní mincami... Vôkol neho prechádzajú a náhlia sa domáci i cudzinci. Cudzinca od "domorodca" celkom ľahko rozozná aj laik. Cudzinci sa proste nenáhlia. Aj na "žobravých umelcov" sa pozerajú akosi inak ako našinci, ba ani mincami nešetria... Jednoducho, všedný deň veľkomesta.

Pre mnohých intelektuálnych a etnicky cítiacich Romov je však dnešný, posledný júlový deň viac ako sviatočný. Práve dnes totiž skupina nadšencov a odborníkov z Múzea romskej kultúry v Brne završuje ročné úsilie uskutočniť svoju prvú výstavu ROMOVIA V ČSFR, ktorú inštalovali do priestorov Moravského zemského etnografického múzea v Brne. Nie náhodne viedli i naše kroky práve tam.

Etnografka a historička umenia, vzácna žena úžasne "zamontovaná" do romského sveta PhDr. Eva Davidová, jedna z významných osobností Spoločnosti odborníkov a priateľov múzea a spoluzakladateľka Múzea romskej kultúry, nás privítala ešte v pracovnom odeve.

Ešte veľa vecí treba dotiahnuť... - neskrývala nadšenie. - Vari to len stihneme, povedala nám.

Stihli naozaj všeculinko. Až sa mi chcelo zatlieskať!

Krátko pred pätnástou hodinou sa začali trúsiť do vstupnej sály na vernisáž výstavy ROMOVIA V ČSFR, prví význační hostia. Nechýbali ani zástupcovia českého ministerstva kultúry, zástupcovia Úradu českého premiéra, významné romské osobnosti zo Slovenska, Čiech a Moravy, ľudia, ktorí veľa urobili na doposiaľ neoranom poli, zahraničná delegácia z Rakúska, zástupcovia tlače, televízie...

Úvodné, ľúbivé tóny cimbalovej hudby J. G. Brizku, mimochodom priamych potomkov slávneho cigánskeho primáša J. G. Brizku z Očovej, prilákali do vstupnej sály desiatky zvedavcov i vážnych obdivovateľov romského umenia. O nefalšovanú pohodu sa však nepostarala len vychýrená cigánska kapela, ale i nemenej skvelá romská tanečnica Mária Pavlijová, jej dcéra Máša Pečenovová a malý René Bendík, ktorí na vernisáž pricestovali až z Prešova...

Potom už slávnostne sprístupnili verejnosti samotnú výstavu ROMOVIA V ČSFR. Jej iniciátori ju rozdelili do troch základných kategórií. Prvá časť výstavy je historická a sprevádza návštevníka cestami našich predkov z Indie do sveta až po oslobodenie, druhá časť je situovaná do rozmedzia rokov 1948-1989. Tretia časť je venovaná romskej súčasnosti a predstavuje význačných romských buditeľov, spisovateľov a iných umelcov.

Napriek skutočnosti, že výstava je inštalovaná na pomerne skromnom "pľaci" (v troch neveľkých miestnostiach na prízemí múzea) žánrovo veľmi pestro vypovedá o spôsobe života, strastiach ale i umení a neopakovateľnosti života Romov v ČSFR.

Možno až tu, medzi chladnými múrmi dýchajúcimi dávnovekmi, si nejeden Rom uvedomí seba samého ako nositeľa tradícií predkov, až tu spozná seba samého a i prostredníctvom výstavy začne vo svojom vnútri pociťovať hrdosť na vlastné korene.

Vari každý z nás na chvíľu postál v očarení nad prekrásnymi výšivkami romských žien s nenapodobiteľnými ornamentami, či nad kresbami romských detí... Žiarila z nich túžba po poznaní, vedomostiach...

Návštevník múzea si nemôže nevšimnúť pradávne romské husle, čelá, basy... (Zapožičali ich z Ústavu lidovej kultúry v Strážnici.) Pomaľované sú pestrými obrázkami a výjavmi zo života Romov. Starí Romovia verili, že takto pomaľované husličky a iné hudobné nástroje si ľahšie opantajú srdcia "gadžov".

Romovia neboli však v minulosti len vychýrení muzikanti, ale tiež zruční remeselníci, predovšetkým kováči. Z romských kováčov vynikali klinciari. Starí klinciari vyrábali svoje klince už z použitého kovu, ktorý svojským spôsobom upravili v cigánských peciach (ležatá pec, tzv. pohanská pec) pričom vôbec nepoužívali bórax (prísada do železa) a aj preto boli výrobky romských klinciarov veľmi trvácne a kvalitné. V nejednom prípade gazdovia, ktorí stavali dom, túžobne očakávali príchod Romov do dediny, pretože ich klincom sa nevyrovnali nijaké iné. Vyhľadávané boli aj romské klince s dvoma hlavičkami, vhodné na pribíjanie šindľov...

Rovnako vyhľadávaní a vážení boli tiež romski zvonkári, kotliari (Zemplín) taviči bronzu a medi či cínovači...

Pre romských kováčov bolo príznačné, že nikdy nepracovali postojačky, ale vždy v sede, so skríženými nohami, ako ich dávni orientálni predkovia.

Výstava priam hýri rozličnými výrobkami romských kováčov. (Jednotlivé exempláre romského kováčstva zapožičal Etnografický ústav SNM v Martine.)

Už zo spomínanej expozície venovanej romskému kováčstvu si každý návštevník môže urobiť pomerne ucelený obraz o svojráznych a pritom originálnych formách hmotnej kultúry Romov. Zaujímavé pritom je, že svoju identitu si zachovala po celé storočie.

Možno by stálo za to, zamyslieť sa nad dnes už takmer vyhynutými remeslami našich predkov a nadviazať na tradície, zvlášť v súčasnosti, keď z celkového počtu nezamestnaných je až deväťdesiat percent Romov... Možno, že by obnova nejedného tradičného romského remesla mohla znamenať pre šikovných Romov i trvalú existenciu, zamyslel sa jeden z významných nadšencov a odborníkov Múzea romskej kultúry, Bartoloměj Daniel, ktorý nás výstavou sprevádzal.

Rok 1948 znamenal veľké zmeny pre podstatnú časť Romov na našom území. Zákonom číslo 74/58 Zb. zaniklo kočovníctvo a fakticky sa skončilo obdobie živelnej migrácie do českých zemí... Kočovným Romom jednoducho odmontovali kolesá na ich vozoch tam, kde práve dokočovali... Táto násilná "asimilácia" dodnes nepriniesla očakávané výsledky... O tom zasvätene rozpráva druhá časť výstavy.

Až rok 1989 bol svojím spôsobom prelomovým rokom pre Romov a umožnil rozlet mnohým výrazným romským osobnostiam, vznikli prvé romské strany, v parlamente sa objavili romski poslanci...

Samozrejme, nemožno slovom obsiahnuť všetko, čo sme mali možnosť uvidieť. V každom prípade sme sa vospolok cítili vnútorne obohatení. Príďte aj vy, výstava v Etnografickom zemskom múzeu v Brne stojí za zhliadnutie. Dodávame, že je verejnosti prístupná do 13. septembra.

Text: Jožo Schön, foto: Jozef Szitkey

 

Text bol zverejnený v Romano ľil číslo 54/1992