Slnko príjemne svieti a zohrieva udupanú pôdu a naše zúbožene telá. Po dlhej zime a daždivej jari 1944 príroda neomylne funguje aj napriek tomu, že svet sa zmieta v krvavom kúpeli. Každý deň umierajú desiatky tisíc ľudí. Ľudia vraždia ľudí a slnko nad našimi hlavami naďalej svieti na svet plný utrpenia.
Je po raňajšom nástupe na apellplatzi v takzvanom cigánskom tábore v Osvienčime – Brzezinka. Táboroví kápovia nás rozdelili na skupiny, ktoré pochodujú na určenú prácu. Deň len začína, no všetci sme už unavení. Kráčame v štvorstupoch a náradie na pleci mi odiera kožu pod chatrnou košeľou. Bolí to ako čert, ale bolesť je našou každodennou súčasťou. Bolesť, hlad a strach, to je náš chlieb každodenný. Bože, ako je možné, že mohlo vzniknúť takéto miesto hrôzy? Aký chorý mozog a zlá duša mohli toto všetko vymyslieť? A ďalšie tisíce ľudí nasledujú a tupo plnia rozkazy, niektorí aj s potešením vraždia a trápia ľudí a predháňajú sa v ukrutnostiach, ktoré vymyslia. Desiatky miliónov ľudí im to doma schvaľujú!
Premýšľam a pozerám sa na kúsky trávnatej plochy v tábore, ktoré sú pokryté jemným šedým popolom. Náš zrak aj napriek snahe vyhnúť sa tomuto pohľadu spočinie na budovách s vysokými komínmi, z ktorých ešte stále stúpajú tenké prúžky bieleho dymu. Včera v noci opäť fungovali plynové komory na plný výkon, tentoraz to boli Židia z Holandska, Belgicka a Francúzska. Väčšina z nich išla do plynových komôr priamo z vlaku. Nacisti sa vraj rozčuľovali nad tým, koho im to sem poslali. Transport sa nedal použiť na prácu. Starí a chorí ľudia, deti, všetci po verdikte doktora smrť Mengeleho skončili v plyne. Teraz sme pokrytí ich popolom, vdychujeme ich, cítime ich v nozdrách, ústach, usadzujú sa nám v pľúcach.
Plynové komory fungujú na plný výkon skoro každý deň. Nedávno vymenovaný veliteľ všetkých krematórií v Auschwitzi Otto Moll, beštia v ľudskej koži, sa snažil zo všetkých síl zapáčiť vrchnosti. Keď nestačili plynové komory, dal rozkaz vykopať veľké jamy na okrajoch tábora za krematóriami, kde strieľali ľudí. Nacisti stále viac posielali nové transporty do Auschwitzu, ktorý už nestačil nato, aby v tejto továrni na smrť spracoval ďalšie a ďalšie tisíce ľudí. Takými ľuďmi určenými na likvidáciu sme boli aj my, Rómovia. V cigánskom tábore Auschwitz-Birkenau sa zišli Rómovia z rôznych krajín. Hovorili sme rôznymi jazykmi, nie každý z týchto väzňov hovoril po rómsky. Boli tu nemeckí Sinti Rómovia, ktorí hovorili iba po nemecky a stále sa považovali za nemeckých občanov. Po všetkom, čo prežili a videli nechápali, ako je možné, že sa ocitli na tomto mieste. Hovorili si, preboha, veď sme občanmi Nemecka! Narodili sme sa a žili v Nemecku, tak ako naši predkovia už niekoľko storočí. A zrazu príde Hitler a nacisti a povedia nám, že viac v Nemecku nemáme čo hľadať, že sme paraziti a otrava v žilách nemeckého národa, a tak sa nás treba zbaviť.
Boli tu veteráni prvej svetovej vojny, ktorí doma opatrovali vyznamenania a staré uniformy cisárskej armády. No boli tu aj muži, ktorí bojovali v začiatkoch tejto vojny vo wehrmachte a teraz sú zavretí v cigánskom tábore, kde aj s rodinami čakajú na smrť. Boli tu aj francúzski Manušovia, Rómovia z Belgicka, Holandska, Československa, Poľska a dokonca aj z Nórska. Všetci sme sa na nich pozerali ako keby sem spadli z mesiaca. Na rozdiel od nás mali svetlú pokožku aj vlasy a nikdy by som si nepomyslel, že sú Rómovia. Bolo ich málo, držali sa spolu a až keď si vo vzácnych chvíľach pokoja tíško spievali, vycítili sme z ich piesní, že máme rovnaké korene. V tejto babylonskej veži jazykov nás spájal rovnaký osud, ktorý dokáže vytvoriť mocnejšie puto než krv.
Pomaly kráčame a prichádzame k miestu kde je vysypaná hŕba štrku. Našou úlohou je vypĺňať jamy, ktoré po tábore vyjazdili nákladné autá. Pracujeme bez zastavenia, ale tak aby sme sa neupracovali k smrti. Každý pohyb je pre vyhladovaných a dlhodobo podvyživených ľudí utrpenie. Len čo na chvíľu prestaneme, už dostaneme kopance a bitku od kápa. Kápovia sú zvláštna sorta ľudí. Zaradením sú stále väzni, ale majú výhody ako lepšie jedlo, prístup k vode či spánok v oddelených izbách. My sa tlačíme na prični pre štyroch aj dvanásti. Pre tieto výhody nás kápovia neváhajú trápiť, biť aj zabiť. Niektorí z nich sa snažia neubližovať, ale aj tí nám jasne povedia, že ak sa vyskytne čo i len malý nedostatok, ktorý sa nebude páčiť nemeckým vojakom SS či nebodaj dôstojníkom, tak za to kruto zaplatia oni. Ak nechceme dostať bitku, snažíme sa aj cez bolesť a utrpenie vyhovieť predstavám našich väzniteľov.
Často nás trápia nezmyselnou robotou, kedy prenášame kopu skál z jedného miesta na druhé, aby sme ich na druhý deň prenášali naspäť. Jednoducho nás chcú upracovať k smrti. V snahe zabiť čo najviac väzňov nás mučia hladom. Postupne sa vás hlad zmocní, prenikne celou vašou podstatou, nikdy vás neopustí a vy časom zabudnete na to, aký je pocit sýtosti. Bože, zabudol som ako vonia chlieb, klobása či jablko. Prestaň! V duchu okríknem sám seba. Toto nesmieš robiť, lebo sa zblázniš a radšej sa rozbehneš proti plotu s ostatným drôtom pod prúdom vysokého napätia, ktorý ťa uškvarí. Aj takéto myšlienky človeka napadnú, ak rok hladuje a potravou je ráno trochu mazľavého chleba, do ktorého stále viac primiešavajú drevené piliny a čaj z brezových listov. Večer po návrate na barak dostaneme hnedastú tekutinu, v ktorej pláva niekoľko zemiakov či repy, a tak ju nacisti nazývajú polievkou. Ak sa na nás usmeje šťastie, tak kúsok starého zemiaka či repy skončí v našej miske a my sa usmievame, ako keby sme vyhrali v lotérii. Ten kúsok starej, mnohokrát plesnivej zeleniny zhltneme čo najskôr. Bojíme sa, aby nás o toto šťastie niekto nepripravil. Potom pijeme pomalými dúškami horúcu vodu bez chuti a pomaly prežúvame svoj pilinový chlieb. Takto živoríme deň čo deň, ráno vstávame a večer si líhame s nádejou, že sa to raz musí skončiť a my budeme opäť slobodní. Táto myšlienka nás drží pri živote, lebo pre nádej človek dokáže prežívať aj v tomto pekle na zemi.
Po návrate do tábora je raport a spočítavanie väzňov na apellpatzi, ktoré je neskutočným trápením. Po celodennej drine ešte stojíme aj niekoľko hodín v akomkoľvek počasí, kým nás kápo počíta a dovolí nám odísť na barak. Vyjdeme von, lebo je príjemný májový podvečer a keby sme neboli na tomto mieste, povedali by sme si, že vonku je krásne a príjemne. Každý, kto môže, rád vyjde zjesť svoju skromnú večeru na čerstvý vzduch, lebo vo vnútri baraku vládne šero a nedá sa dýchať. Cítiť tam zápach výkalov a moču zo sudov, do ktorých sa v noci zhromažďujú exkrementy. Okrem toho tam cítiť zápach umierajúcich alebo už zomrelých, ktorých nestihli vyniesť von za barak. Denne umrie niekoľko desiatok ľudí. Niekedy sa ich úmrtie zatají, aby sa prevzal ich prídel jedla. Ľudia bojujú o život ako môžu. Takmer všetkých trápi úplavica, lebo pijú vodu zo závadných studní, pretože pitnej vody nie je pre väzňov dosť. A tak ľudia aj pod hrozbou trestu riskujú a priplazia sa k studniam, kde sa zhromažďuje voda z močiarov. Na povrázku spustia hrnček a pijú túto skazenú vodu. V baraku sa začal šíriť týfus. Nakazených presúvajú do iného baraku, kde zhromažďujú chorých. Odtiaľ sa vráti málokto, táto nemocnica je skladisko chorých, kde židovskí lekári akože liečili spoluväzňov. Pred nástupom nacistov oceňovali týchto lekárov ako odborníkov s dobrým menom medzi pacientmi aj kolegami. Na tomto šialenom mieste nemali k dispozícii žiadne lieky, a tak ani ich znalosti veľa nezmohli. Kto sa neuzdravil sám, vyniesli ho nohami napred. Všetkému šéfoval doktor Mengele, anjel smrti. Namiesto liečenia robil na väzňoch svoje šialené pokusy, po ktorých umierali v hrozných bolestiach. Mengele rozhodoval o tom, kto bude žiť a kto skončí v plynovej komore. Na svoje hrozné pokusy si veľmi rád a často bral práve ženy a deti z cigánskeho tábora. Tu sa rodili deti a bolo aj dosť tehotných žien. Už nikdy viac sme ich nevideli. Ak sa ich muži opovážili ich hľadať alebo nebodaj sa sťažovať, zmizli aj oni. Všetci sme vedeli ako skončili. Toto miesto je jednoducho plné smrti a či chceme alebo nie, stále na smrť narážame. Potkýname sa o ňu, keď v noci prekračujeme mŕtvoly pri ceste na záchod. Vždy nám stojí za chrbtom v podobe kápa či esesáka a vyškiera sa svojim bezzubým úsmevom. Veď tento tábor je kráľovstvom, ktorému smrť neobmedzene vládne.
V tomto hnuse je príjemný podvečer požehnaním. Každý si sadne kde môže, rodiny sedia spolu. Cigánsky tábor má ako jediný zvláštne privilégiá. Rodiny mohli zostať spolu a my nemusíme nosiť táborové uniformy. Na našich chatrných handrách je prišitý čierny trojuholník a na chrbte máme namaľované veľké červené X. Na predlaktiach máme vytetované veľké Z a číslo. Z znamená Zigeuner čiže Cigán. Aj v tomto máme výnimku ‒ iní väzni neboli označení podľa etnicity ale iba číslami.
Chlípem svoju teplú žbrndu, kúsok chleba žmolím v ruke a pomaly z neho odhrýzam malé kúsky, aby som ich mohol dobre rozžuvať a až potom prehltnúť. Prisadnú si ku mne Alojz a Manfréd, Sinti Rómovia z Rakúska. „Ahoj, Jakub! Dnes večer sa stretneme a budeme vraj počuť dôležité správy,“ prihovoril sa mi Alojz. Jeho zarastená tvár sa potila a trhalo mu okom, cez ktoré sa tiahla jazva. To mu urobili v rodnom Rakúsku tamojší príslušníci SA po tom, čo bolo Rakúsko pričlenené k Nemeckej ríši. Doma bol kočišom, vozil v Salzburgu turistov. Mal vlastné kone aj koč. Miloval kone a nenávidel ľudí potom, čo mu zavraždili rodičov aj súrodencov. „Čo nové nám asi môžu povedať?“ spýtal som sa hlúpo aj keď som tušil, aké správy sa k nám dostanú. Manfréd doteraz tupo hľadel do diaľky, ako keby bol duchom neprítomný. Čupel, pozrel sa mi do tváre svojimi múdrymi očami a povedal mi: „Jakub, nerob sa sprostým, dobre vieš o čo ide! Vieš, že sa na nás chystajú. Paul by nás zbytočne nezvolával“. Okolo neho bzučali muchy. S blížiacim sa teplom nás začne žrať hmyz. Milióny komárov sa na nás vyroja z blízkych močiarov. Mani, tak sme ho volali, na mňa pozeral ako verný pes pozerá na pána, ktorý je jeho najlepším priateľom. Čakal na moju reakciu. Pozeral som sa mu do očí a videl som v nich zúfalstvo a strach. Všetci sme sa báli, ale tento strach bol iný. Bol to strach, ako keď vám smrť položí ruku na plece a povie, že už prišiel váš čas. „Viem, chlapci, všetko viem! Dnes vtáčiky začvirikali, že v cigánskom tábore sa niečo chystá.“ Chlapi vedeli, že vtáčiky sú členovia hnutia odporu v tábore, na ktorých mám kontakt, keďže ma kápo občas využíva na to, aby som odniesol odkaz alebo prevzal potrebné veci pre cigánsky tábor z iných častí tábora. Som tu viac ako rok, to znamená, že som skúsený a schopný väzeň, lebo stále ešte žijem. Zabezpečoval som spolu s týmito chlapcami a niekoľkými ďalšími kontakt s inými väzňami, vzájomne sme si vymieňali informácie, aby sme mohli prežiť ďalší deň. Samozrejme, toto všetko sa mohlo udiať iba po tom čo sme si potvrdili, že si môžeme vzájomne dôverovať. „Dobre, dnes večer sa stretneme s Paulom a so staršími členmi nášho tábora. Nesmieme zabudnúť, že zastúpenie musia mať všetky skupiny z nášho tábora,“ povedal som a rozišli sme sa. Museli sme odkaz odovzdať všetkým, ktorým bol určený.
Tesne pred zvonením na večierku sme sa stretli v malej izbietke pre blokového veliteľa Paula Wagnera. Vonku strážili naši ľudia a vetrili vo vzduchu ako psy, obávajúc sa nečakaného príchodu esesákov. Všetci sme si uvedomovali, že ak nás pristihnú, zavesia nás vyvrátenými rukami za chrbtom pod strechu baraku a nechajú pomaly zdochýnať pred všetkými. Tlačili sme sa jeden na druhého a čakali, kedy Paul začne hovoriť. Napätie sa doslova dalo krájať. Paul počkal, kým nastalo úplné ticho a rozvážne začal: „Chlapi, dnes ma vyhľadal náš blokový pisár Tadeusz Joachymovski. Oznámil mi, že dnes mal službu u veliteľa nášho cigánskeho tábora Boniguta. Povedal mu, že zajtra je naplánovaná likvidácia celého cigánskeho tábora. Všetci skončíme v plyne!“ Dohovoril a my sme na neho pozerali s otvorenými ústami. Niekde vzadu vo vedomí sme vedeli, že niečo také sa môže stať. Takéto hromadné akcie sa tu už udiali, kedy celé transporty končili v plynových komorách. Vtedy celé baraky zostali za jednu noc prázdne. Ich obyvatelia vyleteli komínom, aby urobili miesto pre nových nešťastníkov, ktorí raz tiež skončia rovnako. Ale aj tak to nami otriaslo. „Chcú naraz splynovať šesťtisíc ľudí?“ neveriacky sa opýtal Hans, ďalší Sinti a vojnový veterán, ktorý prešiel peklom pri Verdune. „Áno, máme to potvrdené. Hnutie odporu nás varovalo prostredníctvom ich človeka, ktorý má rovnaké informácie. Chcú nás všetkých zavraždiť v priebehu jedinej noci,“ Paul hovoril bez emócií a jeho mohutná holá hlava sa obracala na dlhom krku a pátravo hľadela na nás. Čakal na naše reakcie. „To nie je možné, toľko veľa ľudí nikdy naraz nezabili! Myslím, že tieto správy sú prehnané alebo je to provokácia, aby nacisti vypátrali členov odboja,“ ozval sa Jacek, poľský Róm, ktorého sem previezli pred pol rokom z geta v Lodži. „Ako som povedal, je to potvrdené. Ďalším zdrojom je Josef Steinbach, poslíček z hlavnej správy tábora, ktorý videl na vlastné oči písomný príkaz,“ odpovedal Paul, olizol si popukané pery a sťažka vzdychol.
Díval som sa na prítomných, jeden cez druhého vzrušene šepkali, vychudnuté tváre horeli. Iní smutne pozerali do zeme lúčiac sa so životom. „Tak čo budeme robiť, chlapi?“ povedal som hlasnejšie než som chcel. Všetci stíchli hľadiac na mňa. „Čo môžeme robiť, zabijú nás všetkých! Poďme sa rozlúčiť s našimi blízkymi a pomodliť sa, veď nič iné nám nezostáva,“ povedal Iren Herák. Muž so zvláštnym menom pochádzal z Protektorátu Čechy a Morava. Všetci sme si mysleli, že má ženské meno Irena, no on sa volá Iren, vraj sa tak podobal na matku, že mu dali meno po nej. Mal som ho rád, poznali sme sa, spolu sme putovali v prvom transporte z Brna v marci 1943. „Iren, brat môj, to sa máme len tak vzdať a ísť pokorne do plynu?“ povedal som opäť priškrteným hlasom. Lomcovala mnou zlosť, hnev nad nespravodlivosťou tohto sveta ma napĺňal nenávisťou a túžbou bojovať proti nacistom. Všetci stíchli a prekvapene na mňa hľadeli. Iren mi odpovedal: „Jakub, máme bojovať holými rukami proti puškám a samopalom?“ Smutne sa na mňa pozeral ako na niekoho, kto sa práve zbláznil. „Ten chlapec má pravdu,“ ozval sa veterán Hans. „Ktorého máš na mysli?“ spýtal sa Paul a šúchal si holú hlavu. „Jakub má pravdu,“ teraz už hlasno hovoril aj Hans, pričom mu nervózne šklbalo perou. „Ja tiež odmietam ísť na porážku bez boja! Nech ma zabijú, ale budem sa biť, budem hrýzť a zoberiem ich so sebou čo najviac! Je nás šesťtisíc a to je masa, s ktorou si len tak neporadia.“ Hans hlasno odfukoval a aj ostatných nakazil svojou odvahou.
Zrazu sa zo všetkých strán ozývali hlasy, ktoré vyzývali na boj. Vtedy sa ozvalo tiché zaklopanie. Dovnútra nakukla hlava jedného z našich strážcov: „Niekto ide sem!“ Ani jeden z nás nevedel, čo robiť. Zostali sme zmeravení a mne prebehlo hlavou, že naša vzbura sa skončí skôr než začala. „Je to nejaký väzeň, plíži sa sem,“ obrovský kameň nám padol zo srdca, možno ho počul aj samotný Hitler v Berlíne. O chvíľu vošiel medzi nás blokový pisár Tadeusz Joachimovsky. Paul mu podal ruku, jeho príklad sme nasledovali všetci. Tadeusz, muž príjemnej tváre, sa na nás chvíľu pozeral a potom sa ozval: „Už viete, čo sa chystá, Bonigut mi povedal, že vás zajtra všetkých zlikvidujú. Ten chlap je veliteľ cigánskeho tábora, nacista, a predsa sa v ňom ozval človek. Vedel, že vás budem varovať“. „Budeme bojovať!“ ozval sa Hans a všetci sme sa k nemu pridávali. „Dobre, chlapci, aj naša odbojová organizácia vás v tom podporí,“ s týmito slovami vytiahol Tadeusz deku spod kabátika a rozbalil ju. Bolo tam niekoľko desiatok nožov. „Ďakujeme, aj my niečo máme,“ povedal Paul, opäť podal Tadeuszovi ruku a mocne ju stisol.
„Chlapci, Bonigut povedal, že tesne po rannom zvonení na budíček príde komando SS a dajú vám rozkaz, aby ste všetci vyšli z barakov. Vy to odmietnite! Zostaňte vnútri a jasne im dajte najavo, že nikam nepôjdete. Nech oni idú k vám dovnútra. Možno to vyjde a budú mať strach zo vzbury.“ „Budeme sa brániť zo všetkých síl. Nevzdáme sa bez boja,“ povedal Paul a hovoril za nás všetkých.
Celú noc sme nespali ani chvíľu. Vedeli sme, čo sa proti nám chystá a čo ideme urobiť. Nože sa rozdali hlavne bývalým vojakom, ktorých tu bolo medzi nami dosť. Iní mali aspoň kus železa. Boli sme odhodlaní brániť sa do posledného muža. Ženy ticho plakali a matky silno pritískali na hruď svoje deti, akoby ich chceli takto ochrániť pred hrozným koncom. Prišlo svitanie a táborom sa rozoznelo ranné zvonenie. O niekoľko minút sme počuli nákladné auto, z ktorého vyskákalo päťdesiat esesákov. Zaznel povel, aby sme všetci vyšli z barakov. Zvnútra sa ozval Paul a povedal, že nikto z nás nevyjde. Veliteľ oddielu zarazene zostal mlčať. Opätovne vydal rozkaz, aby sme vyšli. Tentoraz sme sa ozvali viacerí a kričali sme, že nevyjdeme. Nech vojdú oni a budú vidieť, čo sa bude diať. Veliteľ oddielu nevedel čo má robiť, no ako dobrý vojak vedel, že musí informovať svojho veliteľa. O niekoľko minút prišiel na aute Bonigut. „Tak čo sa deje dočerta, že Cigáni sú ešte stále vo vnútri?“ rozkričal sa na veliteľa. „Asi vzbura, pane,“ zasalutoval prestrašený veliteľ oddielu. „Aká vzbura?! Za toto vás všetkých odvelím na východný front!“ Bonigut kričal červený od zlosti. „Vydajte opäť rozkaz, poručík,“ vyštekol a so založenými rukami čakal, čo sa bude diať.
Opäť sa zopakovalo to, čo pred pol hodinou. Rómovia odmietli vyjsť a volali vojakov dovnútra, v čom bola skrytá hrozba. Vtedy sa ozval hlas veliteľa cigánskeho tábora. „Wagner, okamžite vyjdite von so všetkými a nič sa vám nestane. Ak to odmietnete, budete všetci niesť dôsledky.“ „Nevyjdeme, nepôjdeme do plynu!“ zazneli odhodlané hlasy. Táborom sa pomaly šírila správa o tom, že sa cigánsky tábor vzbúril. Bonigut vydal rozkaz, aby oddiel strážil bránu tábora a sám prišiel k baraku. Teraz ho od väzňov delili iba vráta. Pozerali sme cez škáry vo dverách a videli, že je sám. „Čo to má znamenať, zbláznili ste sa? Chcete, aby sem napochodovala celá posádka s guľometmi a granátmi?“ Blokový kápo Paul mu odpovedal: „Pán veliteľ, my nepôjdeme do plynu! Radšej umrieme v boji! Nemáme čo stratiť“. Bonigut chvíľu mlčal a len tak postával. Pohupoval sa na pätách, ruky stále skrížené na prsiach. Díval som sa na neho cez škáru a na sekundu som si všimol ako jemne prikývol hlavou. Nevedel som, či náš plán schvaľuje alebo či v mysli odobril plán na našu likvidáciu privolanou posádkou z hlavného tábora Auschwitzu. Nič nepovedal, otočil sa a odpochodoval preč z nášho dohľadu.
Prišlo druhé nákladné auto plné vojakov. Urobili rozostupy a strážili naše baraky. Všetci sme čakali na chvíľu, kedy zaznie povel a oni vtrhnú dovnútra. No my sme boli odhodlaní bojovať a nedať sa len tak ľahko. Naše životy ich vyjdú draho a mnoho matiek v Nemecku zaplače nad hrdinskou smrťou svojich esesáckych synčekov. Povzbudzovali sme sa navzájom a plní odhodlania sme čakali na náš posledný boj. Po hodine sa vrátil Bonigut s ďalšími dôstojníkmi. Opäť zaznel rozkaz, aby sme vyšli z barakov. Kričali sme, že nepôjdeme do plynu. Začal som búchať päsťou do steny baraku a kričal som: „Nevzdáme sa!“ Prekvapene som si uvedomil, že sa ku mne pridali ďalší a ďalší. Po chvíli sa z baraku ozývalo hlasné rytmické búchanie na steny, na prične. Búchali sme všetci, muži, ženy, všetci ako jeden veľký organizmus, ktorý sme vytvorili. Bonigut s dôstojníkmi sa otočili a niekoľko minút medzi sebou debatovali. Potom zaznel rozkaz a na naše veľké prekvapenie vojaci nasadli do nákladných áut a odišli. K bráne baraku podišiel Bonigut. „Dnes nedostanete žiadne jedlo a zostanete v baraku. Všetci! Zajtra ráno chcem vidieť, že tábor bude fungovať rovnako ako predtým. Počul si ma, Wagner?“ „Áno pán veliteľ,“ vyjachtal Paul. Bonigut aj dôstojníci vzápätí odišli.
Na druhý deň ráno sme vyšli na apellplatz a čakali, či neprifrčia nákladné autá a esesáci s guľometmi. No nič sa nestalo a deň prebehol ako bežný deň v tábore s vysiľujúcou prácou. Celý deň sme boli napätí ako struny a toto napätie nie a nie povoliť. Večer sme sedeli opäť u Paula, keď k nám prišiel opäť Tadeusz. Mocne nás objímal. „Dokázali ste to, chlapi! Boha jeho, vy ste to naozaj dokázali! Prvýkrát esesáci aj vedenie tábora museli stiahnuť chvost, prvýkrát prehrali! To je niečo úžasné!“ Po tvári mu stekali slzy. Dojatí sme boli všetci. „Tadeusz, prečo nás nezlikvidovali, prečo nepritiahli guľomety a ďalšiu rotu vojakov, ktorá by nás rozmetala, tak prečo to neurobili?“ opýtal som sa. Pery som mal dopukané od vetra a smädu, ktorý nás všetkých trápil, po brade mi tiekol tenký pramienok krvi, ktorý som ani nezotrel, ale oblizol jazykom. Nikto si to nevšímal, veď všetci sme boli plní vredov, pľuzgierov a štípancov. Úbožiaci, ktorí sa postavili dobre vyzbrojeným esesákom a oni ustúpili. To mi nešlo do hlavy, nevedel som to prijať ani pochopiť. „Mám pocit, že velenie tábora vedelo, že by nastali straty na životoch, no viac ako pár zabitých pešiakov ich trápilo to, že správa o vzbure v cigánskom tábore sa rozšíri po všetkých táboroch a iskra zapáli neskutočný požiar. Boja sa všeobecnej vzbury vo všetkých táboroch, nielen v Auschwitz- Birkenau, ale aj v ostatných v okolí. A to, kamaráti, znamená vzburu niekoľkých desiatok tisíc ľudí, čo už by nebolo ľahké potlačiť. Tak radšej ustúpili.“ Svoj názor pridal Hans: „Podľa mňa si len robia pôdu pre novú akciu na zlikvidovanie tábora, ktorá bude lepšie pripravená. Nezabudnite na nemeckú precíznosť a vojenský dril. Získali sme len trochu času“. Hlas mal tichý a pragmatický, ozval sa z neho starý vojak, ktorý prežil prvú svetovú vojnu. „Hans, Rusi sú už blízko, každým dňom sa približujú. Po Stalingrade nacisti prehrávajú bitku za bitkou. Je len otázka dní, kedy sa Američania a Briti vylodia v Európe. Nemci to majú zrátané a ich tisícročná ríša padne možno za pár mesiacov. Takže vaša vzbura nebola zbytočná. Bojujeme a budeme bojovať o každý deň navyše, o každý zachránený život. Vy ste urobili niečo, čo sa zapíše do histórie tejto vojny. Je to taký malý Stalingrad, ktorý sa odohral v cigánskom tábore v Auschwitz-Birkenau. O tomto dni sa bude hovoriť ako o Dni odvahy. Lebo vy všetci ste dokázali, že ste veľmi odvážni muži, ktorí sa nebáli postaviť hroznému nepriateľovi v beznádejnej situácii. O tomto sa raz budú deti učiť v školách!“ „Pekné slová, len ktovie či zostane niekto, kto o tom ľuďom porozpráva a možno ľudia tomu ani nebudú veriť. Nebudú veriť, že niečo také hrozné ako je Auschwitz mohlo vzniknúť. Nebudú chcieť veriť, že existovali plynové komory a masové vyvražďovanie v takýchto rozmeroch ako sa deje tu. Bojím sa toho, že ľudia neuveria,“ tieto slová zo mňa padali ako vodopád, ako prúd dravej rieky priamo z mojej duše, ako keby som hovoril za všetkých väzňov v Auschwitzi. Za tých, čo už vyleteli komínmi aj za tých, čo ešte prežili a čakajú na zázrak oslobodenia. „Jakub, jedno tebe aj vám všetkým môžem sľúbiť. V Hnutí odporu urobíme všetko preto, aby sa ľudia o tomto dozvedeli, aby sa na to nezabudlo a aby boli vinníci potrestaní. To vám môžem odprisahať a ak sa stane niečo mne, moju úlohu splní ďalší súdruh. Ak padne on, jeho úlohu preberie ďalší. Nikdy sa nevzdáme, nikdy!“
Ďalšie dni sa nič nedialo, no po dvoch týždňoch, začali postupne s prevozom väzňov z cigánskeho tábora do iných táborov v Nemecku. Odchádzali hlavne muži a postupne v každom transporte pribúdalo mužov s vojenskými skúsenosťami. Rómovia z Nemecka sa zo správy o tom, že ich posielajú do ríše tešili, veď pod nosom nemeckej verejnosti sa nemôže diať niečo také, ako tu v Poľsku. Bežní Nemci určite nevedia o týchto zverstvách a masovom vyvražďovaní. Nemecký národ je kultúrny národ, ktorý síce podľahol propagande Hitlera, ale s niečím takým ako je Auschwitz by nikdy na území ríše nesúhlasil. A tak radi nastupovali do dobytčích vagónov, ktoré ich viezli do táborov Dachau, Buchenwald, Flossenbürg. V transporte do Buchenwaldu, ktorý mal odísť druhého augusta 1944 skoro ráno som bol aj ja s Iren Herákom. Večer sa s nami prišiel rozlúčiť Tadeusz. Nezdržal sa dlho, mocne nám stisol ruky a objal nás. „Vydržať chlapci, už čoskoro bude koniec! Spojenci sa vylodili vo Francúzsku, Rusi stoja pred Vislou. Vydržať!“ Zovrel päsť a zodvihol ju nad hlavu na pozdrav.
Utrpenie v Buchenwalde bolo veľmi podobné ako v Auschwitzi-Birkenau, a to pod nosom kultúrneho nemeckého národa. Dostal som týfus, ale prežil som. A prežil aj môj priateľ Iren. V apríli 1945 nás oslobodili Američania. Po vojne som sa dozvedel, že v deň nášho odchodu s transportom druhého augusta 1944 bol cigánsky tábor zlikvidovaný. Tritisíc našich ľudí bolo v jednu jedinú noc zavraždených v plynových komorách. My sme prežili, ale neprejde deň, aby som si na nich nespomenul. Spomienky bolia a v noci sa budím s hrôzou zo snov, že som opäť v koncentráku. Život ide ďalej, ľudia nechcú počúvať príbehy plné hrôz a strachu, a tak radšej mlčím. Príbehy z Auschwitz-Birkenau som zatvoril do najhlbšej truhlice v mojej duši. No keby sa ma niekto opýtal, na čo som najviac hrdý, povedal by som, že na mojich druhov a náš Deň odvahy v Auschwitz-Birkenau. Na deň, kedy sme sa postavili najväčšiemu zlu v dejinách ľudstva a vyhrali sme. Aj keď nakoniec nacisti cigánsky tábor zlikvidovali, podarilo sa nám zachrániť stovky životov. Zachránení prežili a založili si rodiny, splodili potomkov a tí majú svojich potomkov, a tak náš národ naďalej žije. Nezabudnite na nás, nezabudnite na obete, nezabudnite na Deň odvahy v cigánskom tábore Auschwitz-Birkenau.
Doslov
Túto poviedku som sa rozhodol napísať po tom, čo som sa dozvedel o udalosti, ktorú historici prehliadali desaťročia. Touto udalosťou bola vzbura rómskych väzňov z takzvaného cigánskeho tábora v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau, ktorá sa odohrala 16. mája 1944. O tomto revolučnom počine rómskych väzňov svet nevedel a ani teraz v podstate nevie. Našťastie blokový pisár v cigánskom tábore Tadeusz Joachimovski, člen Hnutia odporu v Osvienčime, zanechal o tom svoje svedectvo. Podarilo sa mu zachrániť pred likvidáciou evidenčné knihy z cigánskeho tábora, a tak zachovať spomienku na túto udalosť. Aj preto som sa rozhodol v tejto poviedke priblížiť čitateľom akúsi beletrizovanú rekonštrukciu týchto udalostí. Poviedka je inšpirovaná skutočnými udalosťami a vystupujú v nej aj skutočné historické postavy, ako spomínaný Tadeusz Joachimovski, veliteľ cigánskeho tábora Bonigut, blokový kápo Paul Wagner a zmienka je tam aj o veliteľovi krematórií Ottovi Mollovi, ktorý sa stal nechutne známym mučením a vraždením väzňov, v ktorom sa vyžíval. Po vojne bol za svoje skutky odsúdený na trest smrti. Skutočnou postavou v tejto poviedke je aj Iren Herák, jeden z preživších Rómov pôvodom z Moravy. Fakty a informácie som čerpal z vedeckej práce „Cikánský tábor v koncentračním táboře Auschwitz-Birkenau“ uverejnenej na webovej stránke holocaust.cz. Autorom práce je Michal Schuster, historik Múzea rómskej kultúry v Brne.
Braňo Oláh
Text bol zverejnený v čísle 2/2022
