"Niet nad chlieb rodného kraja...“

Zmenšil sa svet? Nie, svet je rovnaký, ale zrýchľovaním pohybu z miesta na mesto v túžbe za poznaním sme ochotní obletieť zemeguľu po prstenci našej zemepisnej šírky takmer za 24 hodín. Vďaka výdobytkom vedy a techniky potom môžeme lepšie a rýchlejšie okúsiť chuť diaľav – hoc i amerických. Teraz, s odstupom času, si to plne uvedomujem. Amerika, Amerika, krajina neobmedzených možností...

Nie je to fráza, ale skutočný fakt, najmä pre cestovateľa, ktorý chuť Ameriky pocítil na vlastnej koži a nepozná ju len z rozprávania a cestopisov. Keďže v USA som nebol prvýkrát, pozorne som potajomky sledoval mojich kolegov-umelcov, ktorí sa vznášali ako v oblakoch pri pohľade a mrakodrapy, obchody preplnené luxusným tovarom, na tú riavu ľudí rôznych rás a farieb pleti.

Týždeň v USA znamenal pre tucet umelcov z Bratislavy prezentáciu slovenského folklóru a muzikálového žánru v podaní takých zvučných mien umelcov, ako je Tibor Andrašovan, Pavol Gábor, Peter Szücs, Gréta Švercelová, Ján Matus ako i moja maličkosť so synom Jánom Berkym ml., ktorý ponesie berkyovskú štafetu huslistu po mne, keď už nebudem vládať držať husličky v rukách /dúfam ale, že to nebude tak skoro.../. Čo je ale dobré, nemusím ho zaúčať, je to hotový muzikant.

Program bol časovo i žánrovo náročný, takže prestávka bola pre nás učineným balzamom. A keďže základ podujatia sa niesol v duchu čisto národnom, slovenskom, čudovali sme sa, prečo sa na javisku na nás neustále usmieva mladý černoch. Aj sme si rozprávali, že pre neho to musí byť riadna exotika, tie naše ľudové piesne... Čuduj sa svete, nie! Náš milý Joe, ako sme sa neskôr dozvedeli, študoval v Nitre na Pedagogickej fakulte, plynule rozprával po slovensky a tie naše piesne vedel veľmi pekne spievať. Niekoľko-ročné štúdium z Joa urobilo malého Slováka...

Na mojom turné som sa stretol i s krajanmi. Po stretnutiach s nimi, v cudzom svete, som mal hrejivý pocit. Platí to najmä o stretnutiach s tými Slovákmi, ktorí nezutekali za hranice len z túžby po dobrodružstve, ale ktorí si vybudovali nové domovy, postavili sa existenčne na nohy. Veru, mali by sme sa od nich veľa učiť.

Životná skúsenosť ich naučila mnohému. Predovšetkým necítiť u nich tú našu príslovečnú závisť. Pri rozhovore s tými staršími badáte, ako si starostlivo vyberajú slová. U mnohých cítiť úprimný vzťah k novej vlasti, a tým len dokazujú, že ak sa Slovákovi vytvoria podmienky, nemusí byť proti každej vláde, ako je to dnes u nás. Možno je to tým, že v USA je demokracia na vysokej úrovni. Ak tu žijete, máte obrovský pocit slobody, ktorá sa dá priam vychutnávať. Sloboda nie je v Amerike prázdnym slovom. Sloboda je darom a nevyhnutným predpokladom pre životnú aktivitu. Ak však nájde človeka nepripraveného, stáva sa bremenom, i vo forme rasizmu, nenávisti...

Obrovský dojem na mňa urobilo stretnutie s dnes už nebohou Jankou Guzovou. Ti starší si ju iste pamätajú ako interpretku východniarskych ľudových piesní. Janka bola poznačená chorobou, ktorá ju trvalo pripútala na invalidný vozík. Mal som najprv zlý pocit, keď som ju zbadal. Dával som veľký pozor, aby necítila odo mňa, že ju ľutujem. Vyriešil som to mojím sladkým drievkom, husličkami. A ten efekt! Janka spievala so mnou vo foyeri veľkej sály divadla v New Yorku! Opäť to bola Janka Guzová spred dvadsiatich rokov, životaschopná speváčka od nás, zo Slovenska. A potom povedzte, že hudba nelieči! Len škoda, že túto ženu som už nevedel vyliečiť....

Počas nášho pobytu sa nám venoval pán Talafouz, predseda výkonného výboru Slovákov žijúcich v USA a manželia Ján a Nina Holi. Predstavenia sme mali len tri, a tak sme každú voľnú chvíľku využili na spoznávanie New Yorku. Viete, bol som očarený, ale zároveň som mal pocit stiesnenosti. Nie som vzrastom vysoký a tak som si pri tých mrakodrapoch pripadal ako miniatúrny trpaslík. Prezrel som si svetoznáme objekty v New Yorku a skláňal som sa pred ľudskou tvorivosťou a umom pri pohľade napríklad na budovy OSN, na mosty...

Keďže som známy kulinár, chcel som čo-to ochutnať zo stravy Američanov, no hamburgery, hranolky a americké palacinky ma už na druhý deň utvrdili, že niet nad chutné slovenské jedlá. A ten chlebík! I keď bol mäkký ako vata, nevedel som sa ho dojesť. Hoci som v obchode napočítal 25 druhov chleba, ani jeden by mi nebol po chuti. Nečudo! I tu platí stará pravda: niet nad chlieb rodného kraja a verte mi, krajec slovenského chlebíka by som nevymenil ani za sto amerických chlebov.

Text: Ján Berky-Mrenica

 

Text bol zverejnený v čísle 86-87/1993